EN: The #Dieselgate Blues: My Love-Hate Relationship with VW. SK: Dieselgate blues: Môj vzťah k VW, plný lásky i nenávisti

[ EN | SK ]

## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2015 context. / Aktualizované [2026]  pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2015.

*************************************************

My family owns two Volkswagens: a Jetta Sportwagen TDI and a CC. In the wake of the VW emissions scandal, I'm feeling a mix of emotions, mostly anger and disappointment.

Some of my friends think I'm overreacting. After all, I was so happy with our Sportwagen that we traded in our 2009 model for a brand new 2014 one back in March. But this scandal goes deeper than just a single car; it's about trust, environmental responsibility, and the blatant deception of consumers.

Let me rewind a bit. When I first arrived in America from Europe, I was critical of many things, including American cars. They seemed too big, inefficient, and, frankly, ugly. I was also surprised by the scarcity of diesel cars on the road. Europeans often viewed this as a sign of America lagging behind in automotive technology and environmental concern, as diesel engines were considered more eco-friendly and fuel-efficient.

So, when VW introduced its supposedly "clean diesel" TDI engines to the US market, my wife and I were eager to embrace them. We were willing to pay a premium for both the car and the fuel, driven by our environmental consciousness. In the US, diesel has always been more expensive than gasoline, unlike in Europe. We were genuinely impressed with the performance and fuel economy of our Jetta Sportwagen.

Then came the dieselgate bombshell. Our sense of moral superiority evaporated. The days of smugly challenging Prius owners are over. Now, every time I look at our Jetta, I feel a sense of shame. I imagine myself as a fallen disciple of a deceptive idol, spewing toxic NOx fumes and leaving a trail of coughing pedestrians in my wake. I feel the judgment of others, much like we used to judge Hummer drivers (though their offense was more about fuel consumption than toxicity).

It's no wonder that Japanese automakers struggled for years to develop diesel engines that met US emissions standards. They were baffled by German engineering prowess, unaware of the secret behind VW's success: cheating. This deception has caused VW's stock to plummet, scared off buyers worldwide, and allowed Toyota to reclaim its position as the world's leading automaker. Some critics even predict the demise of diesel technology altogether.

As VW owners, we're left with a difficult choice: sue or not sue? The resale value of our TDI cars has tanked, and a concrete solution to the emissions problem remains elusive. Numerous class action lawsuits are underway, making lawyers the only clear winners in this mess.

I'll keep you updated on the #dieselgate saga and how it unfolds. For now, I'm left with a deep sense of disappointment and a lingering question: Can we ever truly trust car manufacturers again?

*************************************************

Naša rodina vlastní dva Volkswageny: Jettu Sportwagen TDI a CC. V dôsledku emisného škandálu VW prežívam zmes emócií, najmä hnev a sklamanie.

Niektorí moji priatelia si myslia, že preháňam. Koniec koncov, so svojím Sportwagenom som bol taký spokojný, že sme náš model z roku 2009 vymenili za úplne nový z roku 2014, a to ešte v marci. Tento škandál však siaha hlbšie ako len k jednému autu; ide o dôveru, environmentálnu zodpovednosť a nehorázne klamanie spotrebiteľov.

Dovoľte mi vrátiť sa trochu späť. Keď som po príchode z Európy do Ameriky prvýkrát uvidel tunajšie autá, bol som ku mnohým veciam kritický. Zdali sa mi príliš veľké, neefektívne a úprimne povedané, aj škaredé. Prekvapil ma tiež nedostatok dieselových áut na cestách. Európania to často vnímali ako znak toho, že Amerika zaostáva v automobilovej technológii a starostlivosti o životné prostredie, keďže naftové motory sa považovali za ekologickejšie a úspornejšie.

Keď preto VW uviedol na americký trh svoje údajne „čisté dieselové“ motory TDI, s manželkou sme ich s radosťou prijali. Boli sme ochotní priplatiť si za auto aj za palivo, hnaní naším environmentálnym cítením. V USA bola nafta vždy drahšia ako benzín, na rozdiel od Európy. Boli sme úprimne ohromení výkonom a spotrebou našej Jetty Sportwagen.

Potom prišla bomba menom Dieselgate. Náš pocit morálnej nadradenosti sa vyparil. Časy, keď sme sa namyslene vysmievali majiteľom Priusov, sú preč. Teraz, zakaždým, keď sa pozriem na našu Jettu, cítim hanbu. Pripadám si ako padlý učeník klamlivého idola, ktorý za sebou vypúšťa toxické výpary oxidov dusíka a zanecháva za sebou kašľajúcich chodcov. Cítim odsudzujúce pohľady ostatných, podobne ako sme my kedysi odsudzovali vodičov Hummerov (hoci ich prehrešok bol skôr o spotrebe paliva než o toxicite).

Niet divu, že japonské automobilky roky márne bojovali s vývojom naftových motorov, ktoré by spĺňali americké emisné normy. Boli zmätené nemeckou inžinierskou zdatnosťou a netušili, aké je tajomstvo úspechu VW: podvádzanie. Tento podvod spôsobil strmý pád akcií VW, vystrašil kupujúcich po celom svete a umožnil Toyote získať späť pozíciu najväčšej automobilky na svete. Niektorí kritici dokonca predpovedajú úplný zánik dieselovej technológie.

Ako majitelia VW stojíme pred ťažkou voľbou: žalovať, či nežalovať? Hodnota našich áut TDI pri ďalšom predaji prudko klesla a konkrétne riešenie problému s emisiami je v nedohľadne. Prebiehajú početné hromadné žaloby, takže jedinými jasnými víťazmi v tomto chaose sú právnici.

Budem vás informovať o sága #dieselgate a o tom, ako sa ďalej vyvíja. Zatiaľ mi zostáva hlboký pocit sklamania a neodbytná otázka: Môžeme niekedy ešte naozaj dôverovať výrobcom áut?

EN: Fighting the Fade: Brain Plasticity and the Quest to Stay Sharp. SK: Boj proti úpadku: Neuroplasticita a cesta k duševnej sviežosti

 EN | SK ]
## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2015 context. / Aktualizované [2026] pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2015.

**************************************************

We all age. It's an unavoidable fact of life. Our physical and mental capacities decline, especially if we don't actively maintain them. While physical exercise can help reverse some of the effects of aging on the body, it's becoming increasingly clear that the same applies to our brains.

One of the most exciting medical discoveries in recent years is the concept of brain plasticity. Even in older adults, the brain retains a remarkable ability to change and adapt. This means that with the right kind of training, we can combat age-related cognitive decline and even improve our mental sharpness.

While daily aerobic exercise is crucial for boosting blood flow to the brain, mental activity plays a vital role as well. Lately, I've noticed it's becoming harder to remember things, perform simple calculations, or even visualize routes to familiar places. It's like a mental muscle ache.

This realization has spurred me to take action. I need to be more disciplined about mental exercise, just as I am with physical exercise. But what kind of mental workout is best?

Learning a new language is often touted as an excellent way to challenge the brain. It engages various cognitive functions, including memory, attention, and problem-solving. Other activities like puzzles, reading, and engaging in stimulating conversations can also contribute to mental fitness.

The key is to keep the brain active and challenged. Just as our bodies need regular physical activity to stay healthy, our brains need mental stimulation to stay sharp. So, whether it's learning a new language, tackling a crossword puzzle, or simply engaging in thoughtful discussions, let's commit to keeping our minds engaged and vibrant as we age.

**************************************************

Všetci starneme. Je to neodvrátiteľný fakt života. Naše fyzické a duševné kapacity klesajú, najmä ak ich aktívne neudržiavame. Hoci fyzické cvičenie dokáže zvrátiť niektoré účinky starnutia na telo, čoraz jasnejšie sa ukazuje, že to isté platí aj pre náš mozog.

Jedným z najzaujímavejších medicínskych objavov posledných rokov je koncept neuroplasticity. Aj u starších dospelých si mozog zachováva pozoruhodnú schopnosť meniť sa a prispôsobovať. To znamená, že správnym tréningom môžeme bojovať proti kognitívnemu úpadku súvisiacemu s vekom, a dokonca zlepšiť našu mentálnu bystrosť.

Zatiaľ čo každodenné aeróbne cvičenie je kľúčové pre zvýšenie prekrvenia mozgu, zásadnú úlohu zohráva aj duševná aktivita. V poslednom čase som si všimol, že je pre mňa ťažšie zapamätať si veci, vykonávať jednoduché výpočty alebo si dokonca predstaviť trasu na známe miesta. Je to ako mentálna svalovica.

Toto uvedomenie ma podnietilo k činu. Musím byť v mentálnom cvičení disciplinovanejší, rovnako ako som pri fyzickom tréningu. Aký druh „duševného fitnes“ je však najlepší?

Učenie sa nového jazyka sa často odporúča ako vynikajúci spôsob, ako stimulovať mozog. Zapája totiž rôzne kognitívne funkcie vrátane pamäti, pozornosti a riešenia problémov. K duševnej kondícii môžu prispieť aj iné aktivity, ako sú hlavolamy, čítanie alebo podnetné rozhovory.

Kľúčom je udržať mozog aktívny a podnecovať ho k výkonu. Rovnako ako naše telá potrebujú pravidelnú fyzickú aktivitu, aby zostali zdravé, náš mozog potrebuje mentálnu stimuláciu, aby zostal bystrý. Či už ide o učenie sa cudzieho jazyka, lúštenie krížoviek alebo jednoducho zapájanie sa do premyslených diskusií – poďme sa zaviazať, že naše mysle zostanú aktívne a vitálne aj počas starnutia.

EN: Food for Thought: Our Complex Relationship with Animals and What We Choose to Eat. SK: Podnet na zamyslenie: Náš zložitý vzťah k zvieratám a to, čo si vyberáme za potravu.

EN | SK ]
## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2015 context. / Aktualizované [2026] pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2015.

*****************************************

Would you eat your pet for dinner? I'm guessing most people would recoil at the thought. But why? This question is designed to challenge our assumptions about what we consider acceptable food.

Many people have pet rabbits, yet rabbit meat is commonly consumed around the world. The same goes for dogs and cats. While they're beloved companions in many cultures, they're also a source of food in others. So, what makes cows and pigs any different? They're often raised in close proximity to humans, providing milk, companionship, and even emotional support. Yet, we slaughter and consume them without a second thought.

Perhaps it's the emotional connection we have with certain animals that makes the difference. Or maybe it's simply cultural conditioning. Whatever the reason, our relationship with animals is complex and often contradictory.

It's easy to buy meat neatly packaged at the grocery store, detached from the reality of the animal it came from. But how many of us would be comfortable killing and butchering an animal ourselves? I suspect many meat-eaters would lose their appetite if confronted with this reality.

Next time you find yourself in a discussion with vegetarians or people from cultures where eating dogs, cats, or even horses is commonplace, try to approach the conversation with an open mind. Our food choices are often deeply ingrained and culturally influenced. What seems "normal" to us might be considered abhorrent to others, and vice versa.

The point isn't to judge or condemn anyone's dietary choices, but to encourage reflection and understanding. By challenging our assumptions and considering different perspectives, we can gain a deeper appreciation for the complexities of our relationship with animals and the food we consume.

*****************************************

Zjedli by ste na večeru svojho domáceho miláčika? Predpokladám, že väčšinu ľudí pri tejto myšlienke striaslo. Ale prečo? Táto otázka má za cieľ spochybniť naše predpoklady o tom, čo považujeme za prijateľnú stravu.

Mnohí ľudia chovajú králiky ako domácich miláčikov, no králičie mäso sa bežne konzumuje po celom svete. To isté platí pre psy a mačky. Hoci sú v mnohých kultúrach milovanými spoločníkmi, v iných sú zdrojom obživy. V čom sú teda kravy a ošípané iné? Často ich chováme v bezprostrednej blízkosti, poskytujú nám mlieko, spoločnosť, ba dokonca aj emocionálnu podporu. Napriek tomu ich bez váhania zabíjame a konzumujeme.

Možno je rozdiel v emocionálnom pute, ktoré k niektorým zvieratám máme. Alebo je to jednoducho kultúrne podmienené. Nech je dôvod akýkoľvek, náš vzťah k zvieratám je zložitý a často protichodný.

Je ľahké kúpiť si mäso úhľadne zabalené v obchode, odtrhnuté od reality zvieraťa, z ktorého pochádza. Koľkí z nás by však boli schopní sami zabiť a spracovať zviera? Mám podozrenie, že mnohým „mäsožravcom“ by pri konfrontácii s touto realitou zmizla chuť do jedla.

Keď sa nabudúce ocitnete v diskusii s vegetariánmi alebo ľuďmi z kultúr, kde je bežné jesť psy, mačky či dokonca kone, skúste k nej pristupovať s otvorenou mysľou. Naše stravovacie návyky sú často hlboko zakorenené a ovplyvnené kultúrou. To, čo sa nám zdá „normálne“, môže byť pre iných odporné, a naopak.

Cieľom nie je nikoho súdiť ani odsudzovať za jeho stravovacie návyky, ale podnietiť k zamysleniu a pochopeniu. Tým, že spochybníme svoje predpoklady a zvážime rôzne uhly pohľadu, môžeme hlbšie pochopiť zložitosť nášho vzťahu k zvieratám a k potrave, ktorú konzumujeme.

EN: The #Hungergeddon Diet: How Wealth, Food Choices, and Climate Change Are on a Collision Course. SK: #Hungergeddon: Strava na kolíznom kurze s bohatstvom, stravovacími návykami a klimatickou zmenou.

[ EN | SK ]

## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2015 context. / Aktualizované [2026]  pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2015.

*******************************************************

The current trajectory of human behavior is leading us toward climate change. This has been a topic of debate for decades, but the majority of experts now agree: humans are the primary cause. Climate change has far-reaching consequences, impacting food production and availability.  

While the role of fossil fuels and technology in climate change is widely discussed, I want to focus on another crucial aspect: food. As the global population continues to grow and traditional energy sources dwindle, we're facing a potential "oil" crisis in the coming decades. However, an even more pressing concern looms on the horizon: a global food crisis.

We're already experiencing hunger and food insecurity in many parts of the world, but this is largely due to unequal distribution rather than an absolute lack of resources. However, with current agricultural practices and population growth projections, we could face a severe food shortage by 2040, when the population is estimated to reach 8 to 10 billion people.

Some might argue that as long as they belong to the wealthy elite, they'll be insulated from the effects of this crisis. They can afford to pay exorbitant prices for food, even if it means others go hungry. But this ignores the interconnectedness of our world. Widespread hunger leads to desperation, conflict, violence, disease, and mass migration, ultimately impacting everyone, even the privileged few.

This brings me to the central point: wealth and climate change are intertwined in a dangerous way. As societies become wealthier, their food preferences shift toward more resource-intensive options. For example, as incomes rise in developing countries, people tend to consume more beef, which requires significantly more land, water, and feed than pork or chicken.

According to an article in Smithsonian Magazine, producing a kilogram of beef requires ten times more resources than producing a kilogram of pork or chicken. In general, animal-based protein sources are far more resource-intensive than plant-based ones.  

Therefore, the wealthier we become, the more unsustainable our food choices become, pushing us closer to what I call "#Hungergeddon." To mitigate this impending crisis, it's essential that we, as global citizens, shift our diets away from resource-intensive foods like beef and toward more sustainable options like poultry, plant-based proteins, and locally sourced produce.

The choices we make today will determine the future of food security and the well-being of our planet. It's time to embrace a more conscious and sustainable approach to eating, not just for our own health, but for the survival of generations to come.

*****************************************************

Súčasné smerovanie ľudského správania nás vedie ku klimatickej zmene. Táto téma je predmetom diskusií už desaťročia, no väčšina odborníkov sa teraz zhoduje: hlavnou príčinou sú ľudia. Klimatická zmena má ďalekosiahle následky, ktoré ovplyvňujú produkciu a dostupnosť potravín.

Zatiaľ čo úloha fosílnych palív a technológií pri klimatickej zmene sa diskutuje široko, ja sa chcem zamerať na ďalší kľúčový aspekt: stravu. Keďže globálna populácia neustále rastie a tradičné zdroje energie ubúdajú, v nasledujúcich desaťročiach čelíme potenciálnej „ropnej“ kríze. Na obzore sa však črtá ešte naliehavejší problém: globálna potravinová kríza.

Hlad a potravinovú neistotu už zažívame v mnohých častiach sveta, ale je to spôsobené najmä nerovnomerným rozdeľovaním, nie absolútnym nedostatkom zdrojov. Pri súčasných poľnohospodárskych postupoch a projekciách rastu populácie by sme však do roku 2040, kedy sa odhaduje, že populácia dosiahne 8 až 10 miliárd ľudí, mohli čeliť vážnemu nedostatku potravín.

Niekto by mohol namietať, že pokiaľ patrí k bohatej elite, bude pred následkami tejto krízy chránený. Môžu si dovoliť platiť horibilné ceny za jedlo, aj keby to znamenalo, že ostatní budú hladovať. To však ignoruje prepojenosť nášho sveta. Rozsiahly hlad vedie k zúfalstvu, konfliktom, násiliu, chorobám a masovej migrácii, čo v konečnom dôsledku ovplyvní každého, aj tú privilegovanú menšinu.

To ma privádza k hlavnému bodu: bohatstvo a klimatická zmena sú nebezpečne prepletené. Ako spoločnosti bohatnú, ich preferencie v stravovaní sa posúvajú smerom k možnostiam náročnejším na zdroje. Napríklad, keď v rozvojových krajinách rastú príjmy, ľudia majú tendenciu konzumovať viac hovädzieho mäsa, ktoré vyžaduje výrazne viac pôdy, vody a krmiva než bravčové alebo kuracie mäso.

Podľa článku v časopise Smithsonian Magazine si produkcia kilogramu hovädzieho mäsa vyžaduje desaťkrát viac zdrojov než produkcia kilogramu bravčového alebo kuracieho mäsa. Vo všeobecnosti sú živočíšne zdroje bielkovín oveľa náročnejšie na zdroje než tie rastlinné.

Preto čím sme bohatší, tým sú naše stravovacie rozhodnutia neudržateľnejšie, čo nás približuje k tomu, čo nazývam „#Hungergeddon“. Aby sme zmiernili túto hroziacu krízu, je nevyhnutné, aby sme ako globálni občania presunuli svoje stravovanie od potravín náročných na zdroje, ako je hovädzie mäso, k udržateľnejším možnostiam, ako je hydina, rastlinné bielkoviny a lokálne vypestované potraviny.

Rozhodnutia, ktoré urobíme dnes, určia budúcnosť potravinovej bezpečnosti a blahobyt našej planéty. Je čas prijať vedomejší a udržateľnejší prístup k stravovaniu, nielen pre naše vlastné zdravie, ale aj pre prežitie budúcich generácií.