EN: Social networks - psychology behind blogging practice. SK: Sociálne siete – psychológia za blogovaním.

[ EN | SK ]

## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2012 context. / Aktualizované [2026]  pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2012.

****************************************************

I am sitting on my folding chair on porch in my backyard, sipping coffee and having my laptop in my lap. Wonderful Sunday afternoon, almost autumn. Waiting for idea what to write about and hesitant whether to write at all. If you read one of my first posts - about write or not write the blog - you remember, I had this dilemma already. I speculated about why people write blogs and why it is good to write one. To me it was about the exercise. Well as it seems I didn't do many exercises, but...  there is always but. I did suffer with lack a feedback. As usually, authors want to see that someone did look at the the work and they anticipate reaction. Of course positive reaction is appreciated, but critique can help even more. Here I want to touch base with social networks. Frequently I read someones blog - opinion on something. Well, everyone is entitled to have an opinion. And if the opinion is expressed on public network with option to write comment, then anyone is entitled to write an comment on presented opinion. This is understood well. But the way how to present opinion and how to comment seems to be even more important than actual opinion. During reading many blog - opinions I already anticipate chain-reaction of comments. And yes they are there but after reading few I stop reading - vulgarisms, disrespectful comments,  strong counter -opinions (of the type - I know it better, you stupid and my opinion is louder and must be truth) - and many thanks to few with constructive opinion (there of course are still such a opinions. But as it seems in such loud environment I frequently inhibit my urge to write comment, because as it seems I am already afraid that I can't handle this opinion war. Then I realize - there is no constructiveness if I don't write, but I am still afraid to do so. So the same way I started to judge my most commonly used social networks - Linked In and Face book. For the second one I am going to make few comments - as it seems, many of us are just voyeurs, we like to watch, more private more dumpy is better and for the same reason we don't want to post, because - well - there are voyeurs that want to observe us you "dummy"... So the silence is the result. Why do we care then to have so many friends in friends list? First comes to mind is: more channels = more watching. Secondly many of us are  exhibitionists perhaps and we like to be watched??? Then maybe this is an answer - balance - like to watch and liked to be watched... Frequently I am thinking when I see people just trying to make an appearance that we mostly don't know how and what but we want people to know about us - we just press like button somewhere, thinking others will see at least what we like. Here I again see the problem with expression - we are afraid to express ourselves, because - what if the comments are not in favor of our expression? And here it is deep in us rooted - need for approval and worry of disapproval. So here I am with all my inhibitions - I will post some pictures - something that I like and maybe this wouldn't cause negative response. Then I look and voila - someone pushed like.... great - I am happy..... So little effort to make me happy...?...
And what about Linked in? It is professional network tool. What it is good for- maintaining contacts up to date, seeking people of certain professional background, presenting ourselves and showing our best, because this is what we anticipate of our contacts. Well this is at least what comes to my mind first thinking about Linked in. Of course human resources people (HR) love the "tool" for making their work easier when millions of people voluntarily offer information that otherwise they would need to gather some other way - more costly, more time consuming = more work. And then there is this self-promotion aspect. Well I can just post some general data and update it when I have some change, or - I can publish/update on daily or weekly base some information - which after each update shows my name in my entire linked to me network (this is analogue of FB - LIKE button). Then you can express your opinion, your critique - but wait - this is professional network - it is serious. They (superiors/bosses and potential bosses) can see you, what you think, what you dislike. They can see that you actually can express opinion and - is this always good? What if someone criticizes you in comments and everyone who matters can see it??? Well here is the problem of Linked- in and us and - Linked in being "social network". It is a tool so far to exchange CV data. It is big database. There are groups where actually social network idea can work, but being linked to our (not anonymous)  profile it will (or can) show our peers what we think...

P.S.: ups.... I guess you will be curious next time you see my FB pictures addition - or link to blog posting or my profile update on Linked in......

****************************************

Sedím na skladacej stoličke na terase na dvore, popíjam kávu a na kolenách mám notebook. Nádherné nedeľné popoludnie, takmer jesenné. Čakám na nápad, o čom písať, a váham, či vôbec niečo písať. Ak ste čítali jeden z mojich prvých príspevkov – o tom, či blogovať alebo neblogovať – spomínate si, že som túto dilemu už mal. Špekuloval som o tom, prečo ľudia píšu blogy a prečo je dobré nejaký písať. Pre mňa to bolo o tréningu. Nuž, zdá sa, že som veľa netrénoval, ale... vždy je tu nejaké „ale“. Trápil som sa nedostatkom spätnej väzby. Ako to už býva, autori chcú vidieť, že sa niekto na ich prácu pozrel, a očakávajú reakciu. Samozrejme, pozitívna reakcia poteší, ale kritika vie pomôcť ešte viac.

Tu sa chcem dotknúť sociálnych sietí. Často čítam niečí blog – názor na niečo. Nuž, každý má právo na názor. A ak je názor vyjadrený na verejnej sieti s možnosťou napísať komentár, potom má ktokoľvek právo na prezentovaný názor reagovať. To je v poriadku. Ale spôsob, akým prezentujeme názor a ako komentujeme, sa zdá byť ešte dôležitejší než samotný názor. Pri čítaní mnohých blogov a názorov už vopred očakávam reťazovú reakciu komentárov. A áno, sú tam, ale po prečítaní niekoľkých prestávam čítať – vulgarizmy, neúctivé komentáre, silné protinázory (typu „ja to viem lepšie, ty hlupák, môj názor je hlasnejší a musí byť pravda“) – a veľká vďaka tým pár jedincom s konštruktívnym názorom (samozrejme, také stále existujú). Ale zdá sa, že v takom hlučnom prostredí často potláčam nutkanie napísať komentár, pretože sa obávam, že túto názorovú vojnu nezvládnem. Potom si uvedomím – žiadna konštruktívnosť neexistuje, ak nenapíšem, no stále sa bojím to urobiť.

Rovnako som začal hodnotiť svoje najčastejšie používané sociálne siete – LinkedIn a Facebook. K tej druhej si dovolím pár poznámok – zdá sa, že mnohí z nás sú len voyeri, radi sa pozeráme, čím súkromnejšie a hlúpejšie, tým lepšie. A z rovnakého dôvodu nechceme nič zverejňovať, pretože – nuž – sú tu voyeri, ktorí chcú sledovať nás, ty „hlupáčik“... Výsledkom je teda ticho. Prečo sa potom staráme o to, aby sme mali v zozname priateľov toľko ľudí? Prvé, čo mi napadne: viac kanálov = viac sledovania. Po druhé, mnohí z nás sú možno exhibicionisti a radi sme sledovaní??? Možno je odpoveďou rovnováha – radi sa pozeráme a radi sme sledovaní...

Často, keď vidím ľudí, ktorí sa len snažia urobiť dojem, rozmýšľam, že zväčša nevieme ako a čo, ale chceme, aby o nás ľudia vedeli – jednoducho niekde stlačíme tlačidlo „Páči sa mi to“, mysliac si, že ostatní uvidia aspoň to, čo máme radi. Tu opäť vidím problém s vyjadrením – bojíme sa prejaviť, pretože – čo ak komentáre nebudú v náš prospech? A toto je v nás hlboko zakorenené – potreba schválenia a obava z odmietnutia.

Takže tu som, so všetkými svojimi zábranami – zverejním nejaké fotky – niečo, čo mám rád, a možno to nevyvolá negatívnu reakciu. Potom sa pozriem a hľa – niekto stlačil „Páči sa mi to“... skvelé – som šťastný... Tak málo úsilia a urobí ma to šťastným...?

A čo LinkedIn? Je to nástroj profesionálnej siete. Na čo je dobrý? Na udržiavanie aktuálnych kontaktov, vyhľadávanie ľudí s určitým odborným zázemím, prezentovanie seba samého a ukazovanie toho najlepšieho, pretože to od svojich kontaktov očakávame. Teda aspoň to je prvé, čo mi napadne pri pomyslení na LinkedIn. Samozrejme, personalisti (HR) milujú tento „nástroj“, pretože im uľahčuje prácu, keď milióny ľudí dobrovoľne ponúkajú informácie, ktoré by inak museli zbierať iným spôsobom – nákladnejšie, časovo náročnejšie = viac práce.

A potom je tu aspekt sebapropagácie. Nuž, môžem len zverejniť všeobecné údaje a aktualizovať ich, keď nastane zmena, alebo – môžem denne či týždenne zverejňovať/aktualizovať nejaké informácie – čo po každej aktualizácii zobrazí moje meno v celej mojej sieti prepojení (toto je analógia tlačidla „Páči sa mi to“ na FB). Potom môžete vyjadriť svoj názor, svoju kritiku – ale počkajte – toto je profesionálna sieť – je to seriózne. Oni (nadriadení/šéfovia a potenciálni šéfovia) vás môžu vidieť, môžu vidieť, čo si myslíte, čo sa vám nepáči. Môžu vidieť, že viete vyjadriť názor a – je to vždy dobré? Čo ak vás niekto v komentároch skritizuje a všetci, na ktorých záleží, to môžu vidieť???

Nuž, tu je problém LinkedInu, nás a LinkedInu ako „sociálnej siete“. Zatiaľ je to nástroj na výmenu údajov v životopise. Je to veľká databáza. Existujú skupiny, kde myšlienka sociálnej siete skutočne môže fungovať, ale keďže sme prepojení s naším (nie anonymným) profilom, bude (alebo môže) to našim kolegom ukázať, čo si myslíme...

P.S.: Ups... Hádam budete zvedaví, keď nabudúce uvidíte, ako pridávam fotky na FB, pridávam odkaz na príspevok na blogu alebo aktualizujem svoj profil na LinkedIne...