EN: Back to Blogging (and Why I'm Blaming Xfinity for My Hiatus). SK: Späť k blogovaniu (a prečo za moju pauzu viním Xfinity)

[ EN | SK ]

## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2014 context. / Aktualizované [2026]  pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2014.

******************************************************

Hello there! It's been over a year since my last post. Shame on me, I know. I got sidetracked, but I'm back and ready to resume my blogging journey.

Symbolically, I'm blaming my absence on Xfinity. (Feel free to skip this next paragraph if you're not interested in the technical details.)

A year ago, I switched from Verizon FIOS to Xfinity, lured by promises of faster internet speeds, no DVR fees, premium channels, and a lower price. Unfortunately, the reality didn't match the hype. The internet speed was far below what was advertised, with frequent fluctuations and even complete blackouts. The Wi-Fi coverage was limited, the DVR interface was clunky, and once the promotional period ended, the price skyrocketed.

So, I'm back with FIOS, and everything is running smoothly again. The Wi-Fi is strong, the DVR fees are reasonable, the internet speed is consistent, and there are no more frustrating fluctuations. Fiber optic cables rule!

But enough about my internet woes. I'm eager to continue blogging and improve my writing skills. I'm always open to feedback and suggestions, so please feel free to leave comments. Let's get this blog rolling again!

******************************************************

Ahojte! Od môjho posledného príspevku ubehlo vyše roka. Hanba mi, ja viem. Nechal som sa rozptýliť, ale som späť a pripravený pokračovať vo svojej blogovacej ceste.

Symbolicky hádžem vinu za svoju neprítomnosť na Xfinity. (Ak vás nezaujímajú technické detaily, pokojne preskočte nasledujúci odsek.)

Pred rokom som prešiel od Verizon FIOS k Xfinity, zlákaný prísľubmi vyššej rýchlosti internetu, žiadnych poplatkov za DVR, prémiových kanálov a nižšej ceny. Realita však, žiaľ, nezodpovedala reklame. Rýchlosť internetu bola ďaleko pod inzerovanými hodnotami, s častými výkyvmi a dokonca úplnými výpadkami. Pokrytie Wi-Fi bolo obmedzené, rozhranie DVR nemotorné a akonáhle sa skončilo promo obdobie, cena vyletela do nebies.

Takže som späť s FIOS a všetko opäť beží hladko. Wi-Fi je silné, poplatky za DVR sú rozumné, rýchlosť internetu stabilná a už žiadne frustrujúce výkyvy. Optické káble sú jednoducho najlepšie!

Ale dosť už o mojich internetových trápeniach. Teším sa, že budem pokračovať v blogovaní a zlepšovať si svoje spisovateľské schopnosti. Vždy som otvorený spätnej väzbe a návrhom, takže pokojne zanechajte komentáre. Poďme tento blog opäť rozbehnúť!

EN: The Price of Safety: Why Drug Costs Keep Rising. SK: Cena bezpečnosti: Prečo náklady na lieky neustále rastú.

[ EN | SK ]

## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2013 context. / Aktualizované [2026]  pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2013.

*************************************************

While attending a seminar on viral clearance for biotech manufacturers, I was struck by a sobering realization: the cost of bringing new drugs to market is steadily increasing. As science advances and our understanding of the world expands, we identify more and more potential threats. This, in turn, leads to stricter regulations and requirements from agencies like the FDA, whose mission is to protect consumers.

The FDA updates its regulations for drug testing and manufacturing every year, adding layers of complexity and cost to the drug development process. Pharmaceutical companies, naturally, have a limit on how much they're willing to invest in research and development. They need to recoup their costs and generate profits, which inevitably leads to higher drug prices.  

This creates a tension between public safety and affordability. While stricter regulations lead to safer drugs, they also contribute to rising costs, which are ultimately passed on to consumers. This explains, in part, why there's so much public criticism of drug prices.

To illustrate this point, consider the following examples:

• The current cost of characterizing a production cell line used to manufacture recombinant proteins ranges from $55,000 to $100,000.
• A New Drug Application (NDA) to the FDA can cost up to $250,000. It is important to note, that this cost, is only the FDA filing fee. The entire cost of bringing a drug to market is much larger than just the FDA filing fee.

These expenses represent just a fraction of the overall costs associated with drug development and regulatory approval. The ever-increasing regulatory burden contributes significantly to the escalating price of pharmaceuticals.  

The paradox here is that the very measures designed to ensure public safety are also driving up the cost of life-saving medications. This reality requires ongoing consideration for finding better methods to produce high quality pharmaceuticals that are still accessable to all.

*************************************************

Počas účasti na seminári o predchádzaní vírusovej kontaminácii v biotechnologických produktoch ma zasiahlo vytriezvujúce zistenie: náklady na uvedenie nových liekov na trh neustále rastú. Ako veda napreduje a naše chápanie sveta sa rozširuje, identifikujeme čoraz viac potenciálnych hrozieb. To následne vedie k prísnejším predpisom a požiadavkám od agentúr, ako je FDA, ktorých poslaním je chrániť spotrebiteľov.

FDA každý rok aktualizuje svoje predpisy pre testovanie a výrobu liekov, čím do procesu vývoja liekov pridáva vrstvy zložitosti a nákladov. Farmaceutické spoločnosti majú, prirodzene, limit v tom, koľko sú ochotné investovať do výskumu a vývoja. Potrebujú získať späť svoje náklady a vytvárať zisky, čo nevyhnutne vedie k vyšším cenám liekov.

To vytvára napätie medzi verejnou bezpečnosťou a cenovou dostupnosťou. Hoci prísnejšie predpisy vedú k bezpečnejším liekom, zároveň prispievajú k rastúcim nákladom, ktoré sa v konečnom dôsledku prenášajú na spotrebiteľov. To sčasti vysvetľuje, prečo je verejnosť tak kritická voči cenám liekov.

Na ilustráciu tohto bodu zvážte nasledujúce príklady:

• Aktuálne náklady na charakterizáciu produkčnej bunkovej línie používanej na výrobu rekombinantných proteínov sa pohybujú od 55 000 do 100 000 USD.

• Žiadosť o registráciu nového lieku (NDA) podaná na FDA môže stáť až 250 000 USD. Je dôležité poznamenať, že tieto náklady sú len poplatkom za podanie žiadosti na FDA. Celkové náklady na uvedenie lieku na trh sú oveľa vyššie než len tento poplatok.

Tieto výdavky predstavujú len zlomok celkových nákladov spojených s vývojom liekov a regulačným schvaľovaním. Neustále sa zvyšujúce regulačné zaťaženie významne prispieva k eskalácii cien liečiv.

Paradoxom je, že práve opatrenia navrhnuté na zaistenie verejnej bezpečnosti zároveň zvyšujú náklady na život zachraňujúce lieky. Táto realita si vyžaduje neustálu pozornosť pri hľadaní lepších spôsobov výroby vysokokvalitných liečiv, ktoré zostanú dostupné pre všetkých.

EN: The R&D Paradox: Why Innovation Suffers in the Pursuit of Efficiency. SK: Paradox výskumu a vývoja: Prečo inovácie trpia v honbe za efektivitou

[ EN | SK ]

## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2013 context. / Aktualizované [2026]  pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2013.

****************************************

Any scientists out there? Have you ever dreamed of being a researcher with a capital "R," an inventor with a long list of patents, someone who truly makes a difference in the world? If so, it's time to reignite that passion.

Too often, we get caught up in the daily grind, following pre-defined paths and conforming to established norms. While companies claim to value innovation, the reality is often different. I've witnessed a recurring pattern in many organizations:

1. The Spark: Someone invents something groundbreaking and starts a company. A small team of innovators creates a new product that disrupts the market.
2. Early Success: The product gains traction and generates revenue.
3. Shifting Priorities: As the company grows, the focus shifts from innovation to sales and administration. Inventors, who aren't always the best salespeople, are gradually replaced.
4. The Rise of Managers: Managers, often prioritizing efficiency and cost-cutting over long-term vision, take control.
5. "Efficient" R&D: Experienced, highly educated scientists are replaced with younger, less experienced, and cheaper researchers.
6. Stalled Innovation: Projects become bogged down in complexity, and the rate of innovation slows. Even routine tasks take longer to complete.
7. Seeking External Help: The company, desperate to regain its innovative edge, hires consultants who advise acquiring smaller, more innovative companies.
8. Integration and Stagnation: The acquired companies are integrated, their innovative spirit stifled by the larger organization's bureaucracy.
9. Mergers and Acquisitions: The company, now larger and with a broader product portfolio, becomes an attractive target for even bigger competitors, leading to further mergers and acquisitions.
10. The Illusion of Innovation: The company becomes so large that small fluctuations in innovation hardly matter. Stability is achieved through sheer size, but the ratio of inventions to researchers and resources becomes disappointingly low.

Who pays the price for this cycle of stifled innovation? Ultimately, it's the customers, stockholders, and taxpayers. While this is a generalization, it seems that mediocrity often thrives in this system, while true innovation suffers.

So, what's the solution? We need more R&D, but more importantly, we need R&D that prioritizes creativity, risk-taking, and long-term vision over short-term gains and "efficiency." We need to empower scientists and inventors, not stifle them with bureaucracy and cost-cutting measures. Only then can we unleash the true potential of human ingenuity and create a future where innovation flourishes.

****************************************

Sú tu medzi vami nejakí vedci? Snívali ste niekedy o tom, že budete výskumníkom s veľkým „V“, vynálezcom s dlhým zoznamom patentov, niekým, kto skutočne zmení svet? Ak áno, je načase znova zažať túto vášeň.

Až príliš často sa necháme pohltiť každodennou rutinou, kráčame po vopred vyšliapaných cestách a prispôsobujeme sa zabehnutým normám. Hoci firmy tvrdia, že si cenia inovácie, realita býva často iná. V mnohých organizáciách som bol svedkom stále sa opakujúceho vzorca:

• Iskra: Niekto vymyslí niečo prevratné a založí firmu. Malý tím inovátorov vytvorí nový produkt, ktorý naruší trh.

• Prvotný úspech: Produkt si získa obľubu a začne generovať príjmy.

• Posun priorít: Ako firma rastie, pozornosť sa presúva od inovácií k predaju a administratíve. Vynálezcovia, ktorí nie vždy vedia najlepšie predávať, sú postupne vytláčaní.

• Vzostup manažérov: Kormidlo preberajú manažéri, ktorí často uprednostňujú efektivitu a znižovanie nákladov pred dlhodobou víziou.

• „Efektívny“ výskum a vývoj: Skúsení, vysoko vzdelaní vedci sú nahradení mladšími, menej skúsenými a lacnejšími výskumníkmi.

• Zabrzdené inovácie: Projekty uviaznu v zložitosti a tempo inovácií sa spomalí. Aj rutinné úlohy trvajú dlhšie.

• Hľadanie vonkajšej pomoci: Firma, zúfalo sa snažiaca získať späť svoj inovačný náskok, si najíma konzultantov. Tí radia odkúpiť menšie, inovatívnejšie spoločnosti.

• Integrácia a stagnácia: Prevzaté firmy sú integrované, no ich inovatívny duch je udusený byrokraciou veľkej organizácie.

• Fúzie a akvizície: Firma, teraz už väčšia a so širším portfóliom produktov, sa stáva atraktívnym cieľom pre ešte väčších konkurentov, čo vedie k ďalším fúziám a akvizíciám.

• Ilúzia inovácií: Firma sa stane takou veľkou, že na malých výkyvoch v inováciách už takmer nezáleží. Stabilitu dosahuje vďaka svojej obrovskej veľkosti, ale pomer počtu vynálezov k počtu výskumníkov a zdrojom je žalostne nízky.

Kto dopláca na tento cyklus potláčania inovácií? V konečnom dôsledku sú to zákazníci, akcionári a daňoví poplatníci. Hoci ide o zovšeobecnenie, zdá sa, že v tomto systéme často prosperuje priemernosť, zatiaľ čo skutočné inovácie trpia.

Aké je teda riešenie? Potrebujeme viac výskumu a vývoja, ale čo je dôležitejšie, potrebujeme taký výskum a vývoj, ktorý uprednostňuje kreativitu, ochotu riskovať a dlhodobú víziu pred krátkodobými ziskami a „efektivitou“. Musíme vedcov a vynálezcov posilňovať, nie ich dusiť byrokraciou a opatreniami na znižovanie nákladov. Len tak dokážeme naplno využiť potenciál ľudskej vynaliezavosti a vytvoriť budúcnosť, v ktorej inovácie prekvitajú.

EN: Reflections on a "Socialist Childhood" and the Complexities of Freedom. SK: Úvahy o „socialistickom detstve“ a zložitosti slobody.

[ EN | SK ]

## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2012 context. / Aktualizované [2026]  pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2012.

****************************************

Despite the generally negative perception of socialist societies, I have surprisingly fond memories of my childhood under communism. Thanks to my parents, I experienced a near-ideal upbringing. I didn't feel the restrictive hand of the regime; I had a comfortable home, plenty of food, toys, and engaging activities. My childhood was filled with family happiness, education, sports, outdoor adventures, and a love for reading, especially science fiction.

Growing up, I often engaged in philosophical discussions about the contrasting ideals of capitalism and communism. At the time, the concept of equality and universal wealth seemed logical and appealing. However, as I matured and witnessed the realities of both systems, my views began to evolve.

The idea that everyone, regardless of talent or effort, should receive equal compensation started to feel flawed. Could such a system truly motivate innovation, scientific breakthroughs, and societal progress? The revolutionary fervor of the early socialist era had faded by the 1960s, though echoes of it lingered during my youth.

I vividly recall the ban on wearing jeans in school. The authorities concocted various health reasons for this restriction (including erectile dysfunction!), but we understood the deeper symbolism. Jeans represented rebellion against the establishment, often accompanied by other symbols like heavy metal music or Jimi Hendrix. It seems silly now, but these small acts of defiance contributed to the eventual fall of the Iron Curtain.

These "symbols" were intertwined with the allure of Western consumer goods: stylish cars, fashionable clothes, and innovative gadgets that promised an easier life. Looking back, it's hard to say whether the desire for freedom or the yearning for material possessions was the stronger motivator. Perhaps it was a combination of both.

Twenty years after the transition to capitalism, many people in former communist countries are experiencing disillusionment. They've realized that while consumer goods are readily available, most are financially out of reach. The initial euphoria of freedom has given way to a sense of loss. People traded social and economic security, a low crime rate, and a sense of societal importance for a system where their influence is limited to voting and paying taxes.

The "aura of importance" has faded, replaced by the mundane realities of daily life. For many, freedom has become synonymous with routine, occasionally punctuated by affordable vacations. While material well-being has arguably improved since 1989, the increased personal responsibility and constant choices have created a new kind of stress and uncertainty.

There have been recent attempts to revive socialist ideals, thankfully unsuccessful. Studies show that while material conditions are better now, it will take more than 20 years to fully appreciate the complexities of freedom and build a new society that balances individual liberties with social responsibility.

*********************************************

Napriek všeobecne negatívnemu vnímaniu socialistických spoločností mám na svoje detstvo v komunizme prekvapivo pekné spomienky. Vďaka rodičom som mal takmer ideálnu výchovu. Necítil som represívnu ruku režimu; mal som pohodlný domov, dostatok jedla, hračiek a podnetných aktivít. Moje detstvo bolo naplnené rodinným šťastím, vzdelaním, športom, dobrodružstvami vonku a láskou k čítaniu, najmä k vedeckej fantastike.

Počas dospievania som často viedol filozofické diskusie o protichodných ideáloch kapitalizmu a komunizmu. V tom čase sa koncept rovnosti a všeobecného blahobytu zdal logický a príťažlivý. Ako som však dospieval a videl realitu oboch systémov, moje názory sa začali vyvíjať.

Predstava, že každý by mal dostať rovnakú odmenu bez ohľadu na talent alebo úsilie, mi začala pripadať chybná. Mohol by takýto systém skutočne motivovať k inováciám, vedeckým objavom a spoločenskému pokroku? Revolučné nadšenie raného socialistického obdobia do 60. rokov vyprchalo, hoci ozveny z neho v mojej mladosti ešte doznievali.

Živo si spomínam na zákaz nosenia džínsov v škole. Úrady si na toto obmedzenie vymysleli rôzne zdravotné dôvody (vrátane erektilnej dysfunkcie!), ale my sme rozumeli hlbšej symbolike. Džínsy predstavovali rebéliu proti establishmentu, často sprevádzanú ďalšími symbolmi, ako bola heavymetalová hudba alebo Jimi Hendrix. Dnes to pôsobí komicky, ale tieto malé akty vzdoru prispeli k postupnému pádu železnej opony.

Tieto „symboly“ boli prepojené s lákadlom západného spotrebného tovaru: štýlovými autami, módnym oblečením a inovatívnymi pomôckami, ktoré sľubovali ľahší život. Pri spätnom pohľade je ťažké povedať, či bola silnejším motivátorom túžba po slobode, alebo túžba po materiálnom vlastníctve. Možno to bola kombinácia oboch.

Dvadsať rokov po prechode na kapitalizmus zažívajú mnohí ľudia v bývalých komunistických krajinách rozčarovanie. Uvedomili si, že hoci je spotrebný tovar ľahko dostupný, väčšina je finančne nedostupná. Počiatočná eufória zo slobody ustúpila pocitu straty. Ľudia vymenili sociálnu a ekonomickú istotu, nízku kriminalitu a pocit spoločenskej dôležitosti za systém, kde je ich vplyv obmedzený na hlasovanie vo voľbách a platenie daní.

„Aura dôležitosti“ vyprchala a nahradila ju všedná realita každodenného života. Pre mnohých sa sloboda stala synonymom rutiny, ktorú občas preruší cenovo dostupná dovolenka. Hoci sa materiálny blahobyt od roku 1989 pravdepodobne zlepšil, zvýšená osobná zodpovednosť a neustále rozhodovanie vytvorili nový druh stresu a neistoty.

V poslednom čase sa objavili pokusy oživiť socialistické ideály, našťastie neúspešne. Štúdie ukazujú, že hoci sú materiálne podmienky dnes lepšie, bude trvať viac ako 20 rokov, kým naplno pochopíme zložitosť slobody a vybudujeme novú spoločnosť, ktorá vyvažuje individuálne slobody so spoločenskou zodpovednosťou.

EN: To Blog or Not to Blog... That is the Question (and a Few Other Musings). SK: Blogovať či neblogovať... to je otázka (a pár ďalších úvah).

[ EN | SK ]

## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2012 context. / Aktualizované [2026]  pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2012.

****************************************************

It's been two months since my last post. I was intentionally staying out of the election frenzy, trying to keep this space free of politics. When I started this blog, I vowed to avoid politics and religion, two subjects that tend to be highly personal and potentially divisive. I still stand by that decision, but I'm also open to exploring new ideas and shaking things up a bit around here.

So, two months later, the same president is in office, the economy is slowly improving, some tragic events have unfolded (pushing a few teardrops from my eyes and reigniting the gun control debate), and the world hasn't ended (yet again). The Christmas lights are twinkling, and I even saw a few snowflakes today. It's been an eventful end to the year, to say the least.

Looking back at my posts, I noticed that the most popular ones were about my career ("Career Move") and social networks ("Do Social Networks Stand to Their Promise?"). These two topics far outweighed the others in terms of reader interest. Should I focus on these themes, or continue exploring the quirky subjects that pique my curiosity, even if they don't attract as much attention?

I'm a patient man, and I enjoy pleasing others, but I also value self-expression. After some consideration, I've decided to stay the course and keep writing about the things that intrigue me, even if it's something as seemingly mundane as potatoes. After all, the initial motivation for starting this blog was to exercise my own voice.

However, I still haven't received any feedback—no comments, no critiques, nothing. I understand. I struggle with the same hesitation when it comes to commenting on other blogs, even when I have something to say. I overthink it, question my knowledge, and often end up abandoning my response.

But I'm determined to break this habit. Next week, I'm going to make an effort to comment on at least one blog post. Who's with me? Let's start a conversation!

****************************************************

Ubehli dva mesiace od môjho posledného príspevku. Zámerne som sa držal stranou od volebného šialenstva a snažil sa udržať tento priestor bez politiky. Keď som s týmto blogom začínal, zaprisahal som sa, že sa budem vyhýbať politike a náboženstvu – dvom témam, ktoré bývajú veľmi osobné a potenciálne rozdeľujúce. Stále si za týmto rozhodnutím stojím, ale som tiež otvorený skúmaniu nových nápadov a troche osvieženia toho, čo tu robím.

Takže, o dva mesiace neskôr: v úrade je ten istý prezident, ekonomika sa pomaly zlepšuje, odohrali sa nejaké tragické udalosti (vytlačili mi zopár sĺz a znova rozdúchali debatu o kontrole zbraní) a svet sa (zase raz) neskončil. Vianočné svetielka blikajú a dnes som dokonca videl pár snehových vločiek. Bol to prinajmenšom rušný koniec roka.

Pri pohľade späť na svoje príspevky som si všimol, že tie najobľúbenejšie boli o mojej kariére („Career Move“) a sociálnych sieťach („Do Social Networks Stand to Their Promise?“). Tieto dve témy z hľadiska záujmu čitateľov vysoko prevýšili ostatné. Mám sa zamerať na tieto témy, alebo mám pokračovať v objavovaní svojráznych tém, ktoré vzbudzujú moju zvedavosť, aj keď nepriťahujú toľko pozornosti?

Som trpezlivý človek a rád robím ľuďom radosť, ale cením si aj sebavyjadrenie. Po zvážení som sa rozhodol pokračovať v nastúpenom kurze a písať o veciach, ktoré ma zaujímajú – aj keby to bolo niečo také zdanlivo všedné, ako sú zemiaky. Koniec koncov, prvotnou motiváciou na založenie tohto blogu bolo trénovať môj vlastný hlas.

Stále som však nedostal žiadnu spätnú väzbu – žiadne komentáre, žiadna kritika, nič. Rozumiem tomu. Sám bojujem s rovnakým zaváhaním, keď príde na komentovanie iných blogov, aj keď mám čo povedať. Príliš o tom premýšľam, spochybňujem svoje vedomosti a často nakoniec svoju reakciu vzdám.

Ale som odhodlaný tento zlozvyk prelomiť. Budúci týždeň sa posnažím okomentovať aspoň jeden blogový príspevok. Kto ide do toho so mnou? Poďme rozprúdiť diskusiu!

EN: The Android Orchestra: Can Robots Make Music, and Would We Call it Art? SK: Androidový orchester: Dokážu roboti tvoriť hudbu a môžeme to nazvať umením?

  [ EN | SK ]

## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2012 context. / Aktualizované [2026]  pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2012.

****************************************************

Imagine attending a classical symphony concert where the musicians are not human, but advanced androids. Picture them on stage, dressed in formal attire, their faces replaced with screens, their movements precise and flawless as they perform a masterpiece. Would you consider this art, or simply a high-tech reproduction?

This question touches upon a broader debate: Is music performed from a written score truly art, or just a faithful rendition of the composer's intentions? From an amateur's perspective, one might argue that an orchestra's quality lies in the technical proficiency of its musicians, their synchronization, and their adherence to the notes. Individual expression is minimized, and the resulting sound is an average of all the instruments. The conductor acts as a pacemaker, ensuring everyone stays in sync.

However, conversations with knowledgeable musicians have revealed that there's more to it than just technical precision. The best orchestras and conductors bring a certain artistry to their performances, subtly shaping the music and conveying emotions beyond the notes themselves. Even the conductor's physical gestures contribute to the overall experience.

So, what's the appeal of attending a live concert? You already know the music, likely having heard recordings beforehand. You also know there will be imperfections, deviations from the score, and potential distractions. The comfort of your seat, the acoustics of the hall, and even the coughing of fellow attendees can all affect your experience.

Recently, I came across a blog about audiophile perspectives on music, which further broadened my understanding. (Read Eduard's blog). 

It seems there are two distinct ways to appreciate music. One is the live concert experience, a multi-sensory package encompassing the social atmosphere, the visual spectacle, and the performance itself. The other is the intimate enjoyment of a recording, free from distractions, in the comfort of your own home. Both center around music, but offer vastly different experiences.

This brings us back to the question of art. Definitions vary, but most emphasize creative skill and the communication of emotion. Art stimulates thoughts, emotions, beliefs, and ideas through the senses.

Would an android orchestra qualify as art? Based on these definitions, I believe it could. The act of programming the androids to perform with expression and nuance would involve creative skill. And if their performance evokes emotions in the audience, then communication is achieved.

Ultimately, the question of whether we consider it art is subjective. But the possibility of androids creating and performing music raises fascinating questions about the nature of art, the role of technology, and the future of human expression.

*******************************************

Predstavte si, že ste na koncerte vážnej hudby, kde hudobníkmi nie sú ľudia, ale vyspelé androidy. Vidíte ich na pódiu, oblečených vo formálnom odeve, tváre nahradené obrazovkami, ich pohyby sú precízne a bezchybné, zatiaľ čo predvádzajú majstrovské dielo. Považovali by ste to za umenie, alebo len za technologicky vyspelú reprodukciu?

Táto otázka naráža na širšiu diskusiu: Je hudba interpretovaná podľa napísanej partitúry skutočným umením, alebo len verným stvárnením zámerov skladateľa? Z pohľadu laika by sa dalo tvrdiť, že kvalita orchestra spočíva v technickej zdatnosti hudobníkov, ich synchronizácii a dodržiavaní nôt. Individuálny prejav je minimalizovaný a výsledný zvuk je priemerom všetkých nástrojov. Dirigent funguje ako „udávač tempa“ a zabezpečuje, aby všetci hrali v súlade.

Rozhovory so znalými hudobníkmi mi však odhalili, že v tom je niečo viac než len technická presnosť. Najlepšie orchestre a dirigenti prinášajú do svojich vystúpení určitú umeleckú hodnotu, jemne formujú hudbu a sprostredkúvajú emócie, ktoré presahujú samotné noty. K celkovému zážitku prispievajú aj dirigentove fyzické gestá.

V čom teda spočíva čaro návštevy živého koncertu? Hudbu už poznáte, pravdepodobne ste si ju vypočuli z nahrávok vopred. Tiež viete, že sa vyskytnú nedokonalosti, odchýlky od partitúry a možné rušivé vplyvy. Pohodlie sedadla, akustika sály a dokonca aj kašeľ ostatných návštevníkov – to všetko môže ovplyvniť váš zážitok.

Nedávno som narazil na blog o pohľade audiofilov na hudbu, čo ďalej rozšírilo moje chápanie (prečítajte si Eduardov blog). Zdá sa, že existujú dva odlišné spôsoby, ako si vychutnať hudbu. Jedným je zážitok zo živého koncertu – multisenzorický balík zahŕňajúci spoločenskú atmosféru, vizuálne divadlo a samotný výkon. Druhým je intímne potešenie z nahrávky bez rušivých vplyvov v pohodlí domova. Obe sa točia okolo hudby, no ponúkajú diametrálne odlišné zážitky.

To nás vracia k otázke umenia. Definície sa líšia, no väčšina z nich kladie dôraz na tvorivé schopnosti a komunikáciu emócií. Umenie podnecuje myšlienky, emócie, vieru a nápady prostredníctvom zmyslov.

Kvalifikoval by sa androidový orchester ako umenie? Na základe týchto definícií verím, že áno. Akt programovania androidov, aby vystupovali s výrazom a nuansami, by si vyžadoval tvorivé schopnosti. A ak ich vystúpenie vyvolá v publiku emócie, potom je komunikácia dosiahnutá.

V konečnom dôsledku je otázka, či to považujeme za umenie, subjektívna. Možnosť, že androidy budú tvoriť a interpretovať hudbu, však nastoľuje fascinujúce otázky o podstate umenia, úlohe technológií a budúcnosti ľudského vyjadrovania.

EN: The Allure of the West: Exploring the Cultural Divide and the Enduring Appeal of Individualism. SK: Príťažlivosť Západu: Skúmanie kultúrnej priepasti a trvalej sily individualizmu

 

[ EN | SK ]

## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2012 context. / Aktualizované [2026]  pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2012.

****************************************************

The story of Osel Hita Torres, a Spanish boy raised as a reincarnated lama in a South Indian monastery, caught my attention recently. At 18, he decided to leave the monastic life and return to Madrid to study film. It seems that years of isolation, spirituality, and even worship couldn't outweigh the pull of the Western lifestyle. (dalai-lama-osel-hita-torres). 

This fascination with the "West" is something I've observed in my travels and conversations with people from all over the world. What exactly is it about Western culture that holds such allure?

Wikipedia offers various definitions, but they all revolve around the concepts of "Western culture" and "European civilization." The core values often cited include social norms, ethical values, and rationalism rooted in ancient Greek and Roman philosophies. The development of rational, logical systems for understanding and describing the world laid the foundation for philosophy and science, which together form the bedrock of Western societies.

I see these principles as a kind of "Rosetta Stone" for Western culture. Removing or suppressing any one of them could weaken or even reverse the direction of cultural development. They contribute to an asymptotic ideal of freedom—absolute freedom being unattainable, much like an asymptotic curve never quite reaching its axis.

In contrast, Eastern cultures often emphasize social harmony and collectivism over individualism. This makes sense when considering population dynamics. Larger societies, often arising in resource-rich environments, have a greater chance of surviving external challenges due to their larger pool of potential adapters. However, maintaining such societies requires a delicate balance, with the demands of sustaining a large population often pushing against the limits of resources. This necessitates a more selfless mindset, where individuals prioritize the collective good and accept limitations (egalitarianism). In practice, such societies tend towards stricter social control and less individual freedom.

Smaller societies, on the other hand, often develop in harsher environments with limited resources. They rely on the strength and ingenuity of each individual, fostering a culture of individualism and self-reliance. Think of the classic "pioneer" archetype, trusting no one, always ready to defend themselves.

Interestingly, societies built on individualism tend to be more expansive, aggressive, and even "greedy," even though larger, collectivist societies might have a greater need to expand due to population density and resource constraints.

The "socialist experiment" in the former Eastern Bloc, where people with Western cultural heritage were forced to live under collectivist systems, ultimately proved unsustainable. The desire for individual expression, the urge to possess what others had, and the aversion to conformity led to the eventual collapse of these regimes.

This cultural divide also has interesting implications for understanding innovation, a topic I'll explore in a future post.

*****************************************

Nedávno ma zaujal príbeh Osela Hitu Torresa, španielskeho chlapca, ktorý vyrastal ako prevtelený láma v kláštore v južnej Indii. V osemnástich rokoch sa rozhodol opustiť mníšsky život a vrátiť sa do Madridu študovať film. Zdá sa, že roky izolácie, spirituality a dokonca uctievania nedokázali prevážiť silu príťažlivosti západného životného štýlu.

Táto fascinácia „Západom“ je niečo, čo som pozoroval na svojich cestách a v rozhovoroch s ľuďmi z celého sveta. Čo presne je na západnej kultúre také príťažlivé?

Wikipedia ponúka rôzne definície, všetky sa však točia okolo pojmov „západná kultúra“ a „európska civilizácia“. Medzi často uvádzané základné hodnoty patria sociálne normy, etické hodnoty a racionalizmus zakorenený v antickej gréckej a rímskej filozofii. Vývoj racionálnych, logických systémov na pochopenie a opis sveta položil základy filozofie a vedy, ktoré spolu tvoria pilier západných spoločností.

Tieto princípy vnímam ako akýsi „Rosettský kameň“ západnej kultúry. Odstránenie alebo potlačenie ktoréhokoľvek z nich by mohlo oslabiť alebo dokonca zvrátiť smerovanie kultúrneho vývoja. Prispievajú k asymptotickému ideálu slobody – absolútna sloboda je nedosiahnuteľná, podobne ako sa asymptotická krivka nikdy úplne nedotkne svojej osi.

Naopak, východné kultúry často zdôrazňujú sociálnu harmóniu a kolektivizmus namiesto individualizmu. Dáva to zmysel, ak uvažujeme o populačnej dynamike. Väčšie spoločnosti, ktoré často vznikajú v prostredí bohatom na zdroje, majú väčšiu šancu prežiť vonkajšie výzvy vďaka väčšej základni potenciálnych adaptabilných jedincov. Udržanie takýchto spoločností si však vyžaduje krehkú rovnováhu, pričom požiadavky na zabezpečenie veľkej populácie často narážajú na limity zdrojov. To si vyžaduje nesebeckejšie nastavenie mysle, kde jednotlivci uprednostňujú spoločné dobro a akceptujú obmedzenia (egalitarizmus). V praxi majú takéto spoločnosti tendenciu k prísnejšej sociálnej kontrole a menšej individuálnej slobode.

Menšie spoločnosti sa naopak často vyvíjali v drsnejšom prostredí s obmedzenými zdrojmi. Spoliehajú sa na silu a vynaliezavosť každého jednotlivca, čo podporuje kultúru individualizmu a sebestačnosti. Spomeňte si na klasický archetyp „pioniera“, ktorý nikomu neverí a je vždy pripravený brániť sa.

Zaujímavé je, že spoločnosti postavené na individualizme majú tendenciu byť expanzívnejšie, agresívnejšie a dokonca „nenásytnejšie“, aj keď väčšie, kolektivistické spoločnosti by mohli mať väčšiu potrebu expandovať kvôli hustote obyvateľstva a nedostatku zdrojov.

„Socialistický experiment“ v bývalom východnom bloku, kde boli ľudia so západným kultúrnym dedičstvom nútení žiť v kolektivistických systémoch, sa napokon ukázal ako neudržateľný. Túžba po individuálnom vyjadrení, nutkanie vlastniť to, čo mali ostatní, a odpor ku konformite viedli k postupnému kolapsu týchto režimov.

Táto kultúrna priepasť má tiež zaujímavé dôsledky pre pochopenie inovácií, čo je téma, ktorú preskúmam v ďalšom príspevku.

Zaujíma vás v kontexte tohto kultúrneho porovnania aj to, ako táto priepasť ovplyvňuje tempo inovácií v rôznych spoločnostiach?

EN: LinkedIn: Resume Repository or Knowledge Exchange? A Personal Experiment. SK: LinkedIn: Úložisko životopisov alebo výmena vedomostí? Osobný experiment

[ EN | SK ]

## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2012 context. / Aktualizované [2026]  pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2012.

****************************************************

Following my previous post about the psychology of social networking ("Social networks - psychology behind blogging practice"), I wanted to share some personal observations related to my August 23rd post, "Career Move." (If you haven't read it, I recommend skimming it briefly before continuing.)

What exactly is LinkedIn? According to their website, LinkedIn connects you to your trusted contacts and helps you exchange knowledge, ideas, and opportunities with a broader network of professionals. Web analytics tools tell me that some people did indeed read my "Career Move" post. However, despite having a network of over 300 people, the number of reads is significantly lower.

I know from close friends that they log in to LinkedIn only occasionally. It seems few have opted to receive regular updates. The response rate to my post suggests that my network primarily uses LinkedIn as a resume repository rather than a platform for targeted knowledge exchange.

I'm not disappointed; it's simply a matter of evolution, it seems. I understand the hesitation to comment among peers, especially those who influence our careers. After all, we spend most of our waking lives at work, and risking our careers by oversharing isn't a wise move. LinkedIn is generally perceived as a group of peers, not a circle of friends (like Facebook).

For LinkedIn's stated purpose to hold true in my case, I would have expected some (any) reaction to my "Career Move" post. I was addressing my peers and seeking answers to my career questions. Statistically, the lack of feedback shouldn't surprise me, given the low readership. This brings us back to the question: what do people actually do when they log in to LinkedIn?

******************************************

Nadväzujúc na môj predchádzajúci príspevok o psychológii sociálnych sietí („Sociálne siete – psychológia za blogovaním“), by som sa s vami chcel podeliť o niekoľko osobných pozorovaní, ktoré súvisia s mojím príspevkom z 23. augusta s názvom „Kariérny posun“. (Ak ste ho ešte nečítali, odporúčam vám ho pred pokračovaním v čítaní rýchlo prebehnúť.)

Čo je vlastne LinkedIn? Podľa ich webovej stránky vás LinkedIn spája s vašimi dôveryhodnými kontaktmi a pomáha vám vymieňať si vedomosti, nápady a príležitosti so širšou sieťou profesionálov. Nástroje na analýzu webu mi však hovoria, že hoci si niektorí ľudia môj príspevok „Kariérny posun“ naozaj prečítali, ich počet je vzhľadom na moju sieť viac ako 300 ľudí výrazne nižší.

Od blízkych priateľov viem, že sa na LinkedIn prihlasujú len príležitostne. Zdá sa, že len málokto si nastavil pravidelné odoberanie noviniek. Miera odozvy na môj príspevok naznačuje, že moja sieť využíva LinkedIn skôr ako úložisko životopisov než ako platformu na cielenú výmenu vedomostí.

Nie som sklamaný; zdá sa, že je to jednoducho otázka evolúcie. Rozumiem váhaniu kolegov komentovať, najmä u tých, ktorí majú vplyv na našu kariéru. Koniec koncov, väčšinu bdelého času trávime v práci a riskovať kariéru prílišným zdieľaním nie je práve najmúdrejší ťah. LinkedIn sa vo všeobecnosti vníma ako skupina kolegov, nie ako okruh priateľov (ako napríklad Facebook).

Aby sa v mojom prípade naplnil deklarovaný účel LinkedInu, očakával by som aspoň nejakú (akúkoľvek) reakciu na môj príspevok „Kariérny posun“. Oslovoval som svojich kolegov a hľadal odpovede na svoje kariérne otázky. Štatisticky by ma nedostatok spätnej väzby nemal prekvapiť, vzhľadom na nízku čítanosť. To nás vracia k otázke: čo ľudia vlastne robia, keď sa prihlásia na LinkedIn?

EN: Social networks - psychology behind blogging practice. SK: Sociálne siete – psychológia za blogovaním.

[ EN | SK ]

## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2012 context. / Aktualizované [2026]  pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2012.

****************************************************

I am sitting on my folding chair on porch in my backyard, sipping coffee and having my laptop in my lap. Wonderful Sunday afternoon, almost autumn. Waiting for idea what to write about and hesitant whether to write at all. If you read one of my first posts - about write or not write the blog - you remember, I had this dilemma already. I speculated about why people write blogs and why it is good to write one. To me it was about the exercise. Well as it seems I didn't do many exercises, but...  there is always but. I did suffer with lack a feedback. As usually, authors want to see that someone did look at the the work and they anticipate reaction. Of course positive reaction is appreciated, but critique can help even more. Here I want to touch base with social networks. Frequently I read someones blog - opinion on something. Well, everyone is entitled to have an opinion. And if the opinion is expressed on public network with option to write comment, then anyone is entitled to write an comment on presented opinion. This is understood well. But the way how to present opinion and how to comment seems to be even more important than actual opinion. During reading many blog - opinions I already anticipate chain-reaction of comments. And yes they are there but after reading few I stop reading - vulgarisms, disrespectful comments,  strong counter -opinions (of the type - I know it better, you stupid and my opinion is louder and must be truth) - and many thanks to few with constructive opinion (there of course are still such a opinions. But as it seems in such loud environment I frequently inhibit my urge to write comment, because as it seems I am already afraid that I can't handle this opinion war. Then I realize - there is no constructiveness if I don't write, but I am still afraid to do so. So the same way I started to judge my most commonly used social networks - Linked In and Face book. For the second one I am going to make few comments - as it seems, many of us are just voyeurs, we like to watch, more private more dumpy is better and for the same reason we don't want to post, because - well - there are voyeurs that want to observe us you "dummy"... So the silence is the result. Why do we care then to have so many friends in friends list? First comes to mind is: more channels = more watching. Secondly many of us are  exhibitionists perhaps and we like to be watched??? Then maybe this is an answer - balance - like to watch and liked to be watched... Frequently I am thinking when I see people just trying to make an appearance that we mostly don't know how and what but we want people to know about us - we just press like button somewhere, thinking others will see at least what we like. Here I again see the problem with expression - we are afraid to express ourselves, because - what if the comments are not in favor of our expression? And here it is deep in us rooted - need for approval and worry of disapproval. So here I am with all my inhibitions - I will post some pictures - something that I like and maybe this wouldn't cause negative response. Then I look and voila - someone pushed like.... great - I am happy..... So little effort to make me happy...?...
And what about Linked in? It is professional network tool. What it is good for- maintaining contacts up to date, seeking people of certain professional background, presenting ourselves and showing our best, because this is what we anticipate of our contacts. Well this is at least what comes to my mind first thinking about Linked in. Of course human resources people (HR) love the "tool" for making their work easier when millions of people voluntarily offer information that otherwise they would need to gather some other way - more costly, more time consuming = more work. And then there is this self-promotion aspect. Well I can just post some general data and update it when I have some change, or - I can publish/update on daily or weekly base some information - which after each update shows my name in my entire linked to me network (this is analogue of FB - LIKE button). Then you can express your opinion, your critique - but wait - this is professional network - it is serious. They (superiors/bosses and potential bosses) can see you, what you think, what you dislike. They can see that you actually can express opinion and - is this always good? What if someone criticizes you in comments and everyone who matters can see it??? Well here is the problem of Linked- in and us and - Linked in being "social network". It is a tool so far to exchange CV data. It is big database. There are groups where actually social network idea can work, but being linked to our (not anonymous)  profile it will (or can) show our peers what we think...

P.S.: ups.... I guess you will be curious next time you see my FB pictures addition - or link to blog posting or my profile update on Linked in......

****************************************

Sedím na skladacej stoličke na terase na dvore, popíjam kávu a na kolenách mám notebook. Nádherné nedeľné popoludnie, takmer jesenné. Čakám na nápad, o čom písať, a váham, či vôbec niečo písať. Ak ste čítali jeden z mojich prvých príspevkov – o tom, či blogovať alebo neblogovať – spomínate si, že som túto dilemu už mal. Špekuloval som o tom, prečo ľudia píšu blogy a prečo je dobré nejaký písať. Pre mňa to bolo o tréningu. Nuž, zdá sa, že som veľa netrénoval, ale... vždy je tu nejaké „ale“. Trápil som sa nedostatkom spätnej väzby. Ako to už býva, autori chcú vidieť, že sa niekto na ich prácu pozrel, a očakávajú reakciu. Samozrejme, pozitívna reakcia poteší, ale kritika vie pomôcť ešte viac.

Tu sa chcem dotknúť sociálnych sietí. Často čítam niečí blog – názor na niečo. Nuž, každý má právo na názor. A ak je názor vyjadrený na verejnej sieti s možnosťou napísať komentár, potom má ktokoľvek právo na prezentovaný názor reagovať. To je v poriadku. Ale spôsob, akým prezentujeme názor a ako komentujeme, sa zdá byť ešte dôležitejší než samotný názor. Pri čítaní mnohých blogov a názorov už vopred očakávam reťazovú reakciu komentárov. A áno, sú tam, ale po prečítaní niekoľkých prestávam čítať – vulgarizmy, neúctivé komentáre, silné protinázory (typu „ja to viem lepšie, ty hlupák, môj názor je hlasnejší a musí byť pravda“) – a veľká vďaka tým pár jedincom s konštruktívnym názorom (samozrejme, také stále existujú). Ale zdá sa, že v takom hlučnom prostredí často potláčam nutkanie napísať komentár, pretože sa obávam, že túto názorovú vojnu nezvládnem. Potom si uvedomím – žiadna konštruktívnosť neexistuje, ak nenapíšem, no stále sa bojím to urobiť.

Rovnako som začal hodnotiť svoje najčastejšie používané sociálne siete – LinkedIn a Facebook. K tej druhej si dovolím pár poznámok – zdá sa, že mnohí z nás sú len voyeri, radi sa pozeráme, čím súkromnejšie a hlúpejšie, tým lepšie. A z rovnakého dôvodu nechceme nič zverejňovať, pretože – nuž – sú tu voyeri, ktorí chcú sledovať nás, ty „hlupáčik“... Výsledkom je teda ticho. Prečo sa potom staráme o to, aby sme mali v zozname priateľov toľko ľudí? Prvé, čo mi napadne: viac kanálov = viac sledovania. Po druhé, mnohí z nás sú možno exhibicionisti a radi sme sledovaní??? Možno je odpoveďou rovnováha – radi sa pozeráme a radi sme sledovaní...

Často, keď vidím ľudí, ktorí sa len snažia urobiť dojem, rozmýšľam, že zväčša nevieme ako a čo, ale chceme, aby o nás ľudia vedeli – jednoducho niekde stlačíme tlačidlo „Páči sa mi to“, mysliac si, že ostatní uvidia aspoň to, čo máme radi. Tu opäť vidím problém s vyjadrením – bojíme sa prejaviť, pretože – čo ak komentáre nebudú v náš prospech? A toto je v nás hlboko zakorenené – potreba schválenia a obava z odmietnutia.

Takže tu som, so všetkými svojimi zábranami – zverejním nejaké fotky – niečo, čo mám rád, a možno to nevyvolá negatívnu reakciu. Potom sa pozriem a hľa – niekto stlačil „Páči sa mi to“... skvelé – som šťastný... Tak málo úsilia a urobí ma to šťastným...?

A čo LinkedIn? Je to nástroj profesionálnej siete. Na čo je dobrý? Na udržiavanie aktuálnych kontaktov, vyhľadávanie ľudí s určitým odborným zázemím, prezentovanie seba samého a ukazovanie toho najlepšieho, pretože to od svojich kontaktov očakávame. Teda aspoň to je prvé, čo mi napadne pri pomyslení na LinkedIn. Samozrejme, personalisti (HR) milujú tento „nástroj“, pretože im uľahčuje prácu, keď milióny ľudí dobrovoľne ponúkajú informácie, ktoré by inak museli zbierať iným spôsobom – nákladnejšie, časovo náročnejšie = viac práce.

A potom je tu aspekt sebapropagácie. Nuž, môžem len zverejniť všeobecné údaje a aktualizovať ich, keď nastane zmena, alebo – môžem denne či týždenne zverejňovať/aktualizovať nejaké informácie – čo po každej aktualizácii zobrazí moje meno v celej mojej sieti prepojení (toto je analógia tlačidla „Páči sa mi to“ na FB). Potom môžete vyjadriť svoj názor, svoju kritiku – ale počkajte – toto je profesionálna sieť – je to seriózne. Oni (nadriadení/šéfovia a potenciálni šéfovia) vás môžu vidieť, môžu vidieť, čo si myslíte, čo sa vám nepáči. Môžu vidieť, že viete vyjadriť názor a – je to vždy dobré? Čo ak vás niekto v komentároch skritizuje a všetci, na ktorých záleží, to môžu vidieť???

Nuž, tu je problém LinkedInu, nás a LinkedInu ako „sociálnej siete“. Zatiaľ je to nástroj na výmenu údajov v životopise. Je to veľká databáza. Existujú skupiny, kde myšlienka sociálnej siete skutočne môže fungovať, ale keďže sme prepojení s naším (nie anonymným) profilom, bude (alebo môže) to našim kolegom ukázať, čo si myslíme...

P.S.: Ups... Hádam budete zvedaví, keď nabudúce uvidíte, ako pridávam fotky na FB, pridávam odkaz na príspevok na blogu alebo aktualizujem svoj profil na LinkedIne...

EN: It's All About Survival: Why Space Exploration is Humanity's Ultimate Imperative. SK: Všetko je to o prežití: Prečo je objavovanie vesmíru najvyšším imperatívom ľudstva.

[ EN | SK ]

## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2012 context. / Aktualizované [2026]  pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2012.

****************************************************

The other day, I found myself in a conversation about violence. We were discussing gun ownership, the right to self-defense, and the morality of war. It seems that perspectives on violence often depend on which side of the conflict you're on.

This got me thinking about why violence persists in our world. Almost everyone agrees that war is bad, that peace is preferable. Most religions and philosophical movements advocate for non-violence. Even economists recognize the devastating impact of war on society. While some profit from conflict, the overall consequences are destruction, lost opportunities, and wasted lives.

Imagine how much further humanity would have progressed if we hadn't devoted so much time and energy to war. Think of the potential Einsteins lost, the cities destroyed, the resources diverted to rebuilding instead of advancing. If civilization is a dynamic entity, constantly growing and expanding its knowledge, then wars represent a tragic setback.

Looking back at history, it's tempting to conclude that violence is an inherent part of human nature. Wars have often driven technological innovation, with the threat of defeat and death spurring invention. As a byproduct, these advancements have benefited other areas of life.

This might sound like a cold, "survival of the fittest" argument, and I'm sure it will upset some. But Nietzsche wasn't wrong when he said, "What doesn't kill you makes you stronger." While he may have been referring to individual development, the principle applies to societies as well.

This brings me to the core of my argument: It's all about survival. Biology teaches us that life is driven by the urge to propagate, spread, and secure new territory. Evolution favors the species most adapted to their environment. Human society is no different. We use our brains to enhance our adaptability.

Initially, small human populations struggled against nature. As we grew more numerous and skilled at defending ourselves, nature became less of a threat. But then we turned on each other, driven by territorialism and the same primal urges as bacteria: spread and propagate.

But have we truly conquered nature? A glance at the bar chart on NASA's website listing Near Earth Objects (NEOs), or asteroids, reveals a sobering reality. Over 9,000 known objects are flying in Earth's vicinity. Can we truly say that nature, in the form of space, no longer poses a threat?

Dinosaurs and countless other extinct species would attest to the dangers lurking in space. Earth has experienced at least four mass extinction events, the last one wiping out the dinosaurs 65 million years ago. It's not a matter of if another catastrophic event will occur, but when.

This is why we must invest in space exploration. It's not just about humanity's survival; it's about preserving all life on Earth. Perhaps humans are the evolutionary step needed for life to transcend its planetary boundaries. As Robert A. Heinlein wrote in The Man Who Sold the Moon, "There is soo much space out there! So we don't have to suffocate down here."

The recent success of SpaceX's Dragon spacecraft, a private space endeavor, gives me hope. It's time to throw some diamonds on the moon and expand our reach beyond Earth. Our survival, and the survival of all life, may depend on it.

***************************************

Nedávno som sa zaplietol do rozhovoru o násilí. Diskutovali sme o držaní zbraní, práve na sebaobranu a morálke vojny. Zdá sa, že pohľad na násilie často závisí od toho, na ktorej strane konfliktu stojíte.

To ma prinútilo zamyslieť sa nad tým, prečo násilie v našom svete pretrváva. Takmer každý súhlasí s tým, že vojna je zlá a že mier je lepší. Väčšina náboženstiev a filozofických hnutí obhajuje nenásilie. Dokonca aj ekonómovia uznávajú zničujúci vplyv vojny na spoločnosť. Hoci niektorí na konflikte profitujú, celkovými následkami sú deštrukcia, premárnené príležitosti a zbytočne stratené životy.

Predstavte si, o koľko ďalej by ľudstvo pokročilo, keby sme nevenovali toľko času a energie vojnám. Pomyslite na stratené talenty typu Einsteina, zničené mestá a zdroje, ktoré sa namiesto napredovania využili na obnovu. Ak je civilizácia dynamickou entitou, ktorá neustále rastie a rozširuje svoje vedomosti, potom vojny predstavujú tragický krok späť.

Pri pohľade do histórie je lákavé dospieť k záveru, že násilie je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej povahy. Vojny často poháňali technologické inovácie, pričom hrozba porážky a smrti podnecovala vynaliezavosť. Tieto pokroky ako vedľajší produkt priniesli úžitok aj v iných oblastiach života.

Možno to znie ako chladný argument „prežitia najschopnejších“ a som si istý, že to niektorých rozruší. Ale Nietzsche nemal pravdu, keď povedal: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“ Hoci mal možno na mysli individuálny rozvoj, tento princíp platí aj pre spoločnosti.

To ma privádza k podstate môjho argumentu: Všetko je to o prežití. Biológia nás učí, že život je poháňaný túžbou množiť sa, šíriť sa a zabezpečiť si nové územie. Evolúcia uprednostňuje druhy najlepšie adaptované na svoje prostredie. Ľudská spoločnosť nie je iná. Používame svoje mozgy na zvýšenie našej adaptability.

Spočiatku malé ľudské populácie bojovali proti prírode. Keď sme sa stali početnejšími a zručnejšími v obrane, príroda prestala byť takou hrozbou. Potom sme sa však obrátili proti sebe, hnaní teritorializmom a rovnakými prvotnými pudmi ako baktérie: šíriť sa a množiť.

Ale skutočne sme pokorili prírodu? Pohľad na stĺpcový graf na webovej stránke NASA so zoznamom blízkozemných objektov (NEO), čiže asteroidov, odhaľuje vytriezvujúcu realitu. V blízkosti Zeme lieta vyše 9 000 známych objektov. Môžeme skutočne povedať, že príroda, v podobe vesmíru, už nepredstavuje hrozbu?

Dinosaury a nespočetné množstvo iných vyhynutých druhov by dosvedčili nebezpečenstvá číhajúce vo vesmíre. Zem zažila najmenej štyri udalosti masového vymierania, z ktorých tá posledná pred 65 miliónmi rokov vyhubila dinosaury. Nie je otázkou, či nastane ďalšia katastrofická udalosť, ale kedy.

To je dôvod, prečo musíme investovať do objavovania vesmíru. Nejde len o prežitie ľudstva; ide o zachovanie všetkého života na Zemi. Možno sú ľudia evolučným krokom potrebným na to, aby život prekročil svoje planetárne hranice. Ako napísal Robert A. Heinlein v knihe The Man Who Sold the Moon: „Tam vonku je toľko priestoru! Takže sa nemusíme dusiť tu dole.“

Nedávny úspech kozmickej lode Dragon spoločnosti SpaceX, súkromného vesmírneho úsilia, mi dáva nádej. Je čas hodiť nejaké diamanty na Mesiac a rozšíriť náš dosah za hranice Zeme. Naše prežitie a prežitie všetkého života môže závisieť práve od toho.

Zaujíma vás v kontexte tohto príspevku o vesmíre a prežití aj to, ako by nám naše technológie a bioinžinierstvo mohli pomôcť prispôsobiť sa životu mimo Zeme?

EN: Career move. SK: Kariérny posun.

[ EN | SK ]

## SYSTEM_STATUS: ACTIVE
## METRIC_SYSTEM: LOCK
## DISCLAIMER: Updated [2026] while preserving original 2012 context. / Aktualizované [2026]  pri zachovaní pôvodného kontextu z roku 2012.

****************************************************

Have you ever felt that nagging feeling that it might be time for a career change? That's exactly where I've been lately. It all started a few months ago when I began to question if my current role was still the right fit.

This feeling was amplified recently when I received an email from Harvard Business Review with the subject line: "Are you ready for your next career move?" Talk about timing! It's like the universe is sending me a message.

To be honest, I haven't been actively searching for a new job until now. I've been enjoying a great work-life balance and even just returned from a fantastic vacation in Slovakia feeling refreshed and energized. But with this renewed energy, I've also gained a fresh perspective on my current position and the possibilities that lie ahead.

Change is exciting! I've always embraced new challenges, and the thought of leveraging my PhD and MBA in a new environment truly motivates me.

So, I dipped my toes into the job market, updated my resume (which received rave reviews from friends in HR!), and sent out a few targeted applications. While some career websites suggest sending out a massive number of applications to beat the statistics, I prefer a more focused approach.

However, despite my qualifications, experience, and positive attitude, I haven't received any offers yet. It's a bit discouraging, but I'm not giving up.

I'm confident in my skills and believe I have a lot to offer. I'm a communicative and open person, knowledgeable in various fields, and always eager to learn. I'm patient and passionate, and I'm looking for an opportunity where I can truly make a difference and feel like I'm doing what I was meant to do.

This job search journey has been an interesting experience so far. It's made me reflect on my career goals, my strengths, and what I truly want in a job. I'm still optimistic and excited about the possibilities that await.

If you have any advice, insights, or even job leads, I'd love to hear from you! Perhaps there's a mentor or a perfect opportunity out there just waiting to be discovered.

**********************************

Mali ste niekedy ten neodbytný pocit, že možno nastal čas na zmenu kariéry? Presne v tejto situácii sa v poslednom čase nachádzam. Všetko sa to začalo pred pár mesiacmi, keď som si začal klásť otázku, či je moja súčasná rola stále tým správnym miestom pre mňa.

Tento pocit sa nedávno ešte zosilnil, keď mi prišiel e-mail z Harvard Business Review s predmetom: „Ste pripravení na svoj ďalší kariérny posun?“ Tomu sa hovorí načasovanie! Je to, akoby mi vesmír posielal správu.

Aby som bol úprimný, doteraz som si aktívne novú prácu nehľadal. Užívam si skvelú rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom a práve som sa vrátil z fantastickej dovolenky na Slovensku, vďaka čomu sa cítim svieži a plný energie. Ale s touto obnovenou energiou som získal aj nový pohľad na svoju súčasnú pozíciu a možnosti, ktoré sa predo mnou otvárajú.

Zmena je vzrušujúca! Vždy som mal rád nové výzvy a predstava, že by som mohol zúročiť svoj doktorát (PhD.) a titul MBA v novom prostredí, ma skutočne motivuje.

A tak som nakukol na trh práce, aktualizoval som si životopis (ktorý dostal od mojich známych z HR nadšené recenzie!) a odoslal som niekoľko cielených žiadostí. Hoci niektoré kariérne portály radia poslať obrovské množstvo žiadostí, aby človek prekabátil štatistiky, ja preferujem cielenejší prístup.

Napriek mojej kvalifikácii, skúsenostiam a pozitívnemu prístupu som však zatiaľ žiadnu ponuku nedostal. Je to trochu skľučujúce, ale nevzdávam sa.

Verím vo svoje schopnosti a som presvedčený, že mám čo ponúknuť. Som komunikatívny a otvorený človek, mám vedomosti z rôznych oblastí a som vždy dychtivý učiť sa nové veci. Som trpezlivý a zanietený a hľadám príležitosť, kde by som mohol skutočne niečo zmeniť a cítiť, že robím to, na čo som bol stvorený.

Táto cesta za hľadaním novej práce je zatiaľ zaujímavou skúsenosťou. Prinútila ma zamyslieť sa nad mojimi kariérnymi cieľmi, mojimi silnými stránkami a nad tým, čo v práci skutočne chcem. Som stále optimista a teším sa na možnosti, ktoré ma čakajú.

Ak máte nejaké rady, postrehy alebo dokonca tipy na pracovné ponuky, budem rád, ak sa mi ozvete! Možno niekde vonku čaká mentor alebo tá pravá príležitosť, ktorú stačí len objaviť.